Nie je načase prestať za objektifikáciu žien viniť len mužov?

Foto: autorka

Debata o objektifikácii žien, teda o vnímaní a nahliadaní na ženy predovšetkým ako na objekty, než komplexné ľudské bytosti, nie je ani vrámci feministických štúdií ani vo verejnej debate ničím novým. Všetci vieme, že sex predáva. Mnohí to síce teoreticky odsudzujeme, no čo sa s tým už len dá robiť, prakticky? Obrazy žien ako tovaru sa na nás od narodenia vrhajú zo všetkých strán — vizuálna a marketingová kultúra nám uniformne diktuje, ako majú ženy vyzerať, aby boli pre mužov príťažlivé. 90-60-90, dlhé, lesklé vlasy, veľké pery, veľké oči, lícne kosti, malý nos, opálená pokožka, dlhé nohy, to všetko je pastva pre male gaze. Modelka meria 177 centimetrov a nosí veľkosť XS. Hmm fajn, a čo to má so mnou spoločné? Nastávajúca generácia sa rodí do doby TikTokových filtrov, ktoré komukoľvek zväčšia oči a pery, zahladia vyrážky a vrásky a inak pozmenia akékoľvek nedokonalosti, ako aj do doby čoraz cenovo dostupnejších a rozšírenejších plastických operácií a iných kozmetických zákrokov.

V opozícii s týmito hlasmi nepochybne prichádza aj feministický kontra-argument – žena nie je tovar, je svojbytná bytosť, ktorá si so svojim telom si môže robiť čo chce, pretože patrí iba a iba jej. Môže sa upraviť akokoľvek a správať akokoľvek bez toho, aby tým okoloidúcich mužov prosila o sexistické narážky či pozornosť. Môže si obliecť minisukňu a tričko s výstrihom a nemusí to znamenať, že má záujem o sex. „Still not asking for it“ (“ani teraz o to neprosíme”) je iniciatíva bojujúca proti znásilneniam, ktorá upozorňuje na fakt, že akokoľvek sa žena oblečenie, namaľuje a (ne)zahalí, aj keby kráčala ulicou úplne nahá — ani vtedy to neznamená, že prosí o mužskú pozornosť. Sme v post-#MeToo dobe a muži si (oprávnene) musia dávať väčší pozor, než kedykoľvek.

Známa modelka Emily Ratajkowski vydala koncom minulého roka mierne kontroverznú zbierku esejí zvanú “My body”. Emily je totiž stelesnením ideálov krásy pre mnohé ženy (a pravdepodobne väčšinu mužov), no v popise jej prvých rokov modelingu často vyznieva ako mladé, zraniteľné dievča, neraz redukované len na svoj výzor s minimom kontroly nad svojim telom a nad jej polonahými fotografiami, ktoré sa začali šíriť bez jej súhlasu. Na knihu sa však okamžite ozvali kritické hlasy; ako sa môže modelka, ktorá na svoj Instagram s 29 miliónmi sledovateľov pravidelne pridáva fotky v drobných bikinách, vôbec považovať za feministku? Emily argumentuje, že jedno nevyvracia to druhé. Tvrdí, že jej výzor, a zárobky za modeling a fotografie (aj tie, ktoré sama dáva na Instagram) jej ako žene dodávajú silu a nezávislosť. Teda koncept choice feminism: akonáhle ide o úprimné rozhodnutie danej ženy, napríklad zavesiť na Instagram fotografiu z pláže, je to feministický čin, pretože sa rozhodla sama za seba a urobila to pre svoje vlastné potešenie, nie pre oči jej mužských sledovateľov.

Foto: autorka

No otázka ostáva: môžu za všetku objektifikáciu žien vždy len muži? Neprezentujú sa aj niektoré ženy niekedy ako objekty? Ako objekty mužskej túžby a mužského uznania, na ktoré tak úpenlivo čakajú? Samozrejme, nie je možné odpovedať jednoznačne a plošne — každé rozhodnutie každej jednotlivej ženy je osobitný prípad. No myslím si, že je čas posunúť konverzáciu, ktorá sa preklopila z jedného extrému do druhého aspoň trochu do stredu. Po boome #MeToo a celkovej online-ovej štvrtej vlne feminizmu má našťastie čím viac dievčat po celom svete nástroje a jazyk na to sa obrániť a poznať svoje práva. Už vieme, že sex bez súhlasu sa rovná znásilnenie. Už vieme, že ani najbohatší a najvplyvnejší muži naprieč Hollywoodom, politikou a biznisom nie sú imúnni voči sexuálnemu násiliu a následnému trestu. Kritizovať (či až nenávidieť) mužov ako celok je ľahšie, než kedykoľvek, a vo väčšine prípadov sa nad podobnými výrokmi už nikto nepozastaví. No stále je náročné uveriť, že za všetkými procedúrami, ako napríklad pravidelné zväčšenia pier či priam životu nebezpečnou procedúrou brazilian butt lift, je motivácia žien čiste len a len pre seba, s úmyslom cítiť sa lepšie vo svojej koži. A rovnako je to so sebaprezentáciou na sociálnych médiách. Obávam sa, že ide o rovnaký úmysel a motiváciu, len zaobalenú v novom obale.

Čo keby sme si namiesto toľkej obsesie s výzorom konečne dali pauzu a zamerali sa na niečo iné, než vlastné telo a to, ako ho nafotiť a upraviť tak, aby vyzeralo čo najbližšie západným “štandardom krásy”? Čo keby sme sa namiesto všadeprítomnej body positivity (ktorá je ako taká skvelá) zamerali aj na iné aspekty, než tie telesné, a nepozerali sa na seba ani kritickejšie ani vľúdnejšie, ale skrátka…menej? Koľko času, peňazí a sebaporovnávania by sme si tým ušetrili? Nie je práve to tá správa, ktorú by sme mali hlásať mladým dievčatám, a napokon aj sebe samým?

Natália Grestyová